04. Tadžické horárstvo

Okej, Tadžikistan. Začalo to už na hraniciach, kedy nás prefíkaný colník s Fabom dosť osral a vypýtal si peniaze za oficiálny papier na vstup auta…ktorý ale má byť bežne zadarmo. My sme si to uvedomili až vo chvíli, keď našich 50 dolárov zmizlo priamo vo vrecku vedúceho colnice. Sa na ne pozeral ako Danko na kapitánske výložky. Také som dostal nervy, že keď sa potom ďalší colník opýtal, či máme nejaký podarúnok pre neho, skoro som mu pritankoval. A aj by som mohol, lebo meral asi 140 centimetrov a bol tenký ako halúzka…by som nemusel ani Bobra na neho zavolať :D.

Inak, aby sme nemuseli mať nejako moc veľa kontrolované auto, chalani sa obetovali a začali koketovať s colníčkou čo to mala vykonať. A je to od nich hrdinský čin, lebo krása ženy sa síce obvykle nedá vyčísliť, ale táto bola na rebríčku od 1 do 10 (kde 10 je top) regulérna dvojka. Jeden nemenovaný člen posádky jej pri odchode poslal cez okno aj pusu…to je sila, lebo už sme boli preč z tej kontroly :D.

Od hranice sme si to smažili do mesta Chujoland (volá sa nejako inak, ale nedá sa to zapamätať….toto je skoro presné), kde sme chceli zohnať SIM kartu a rozmeniť prachy. Tadžici sa ale rozhodli, že turista si len tak nemôže kúpiť kartu s internetom a tak sme museli uplatiť ženu miestneho zmenárnika. Trvalo to tak dlho, že sa na Päťke zasekol zámok volantu. Skrátka, nech robíš čo robíš, volantom neotočíš. Keby sa to aspoň stalo na tých Kazašských rovinách, to by sme mohli prejsť aj 20 kilometrov, ale tu by to bolo tak na polovicu jednej serpentíny.

Ako vždy, 20 minút sme okolo toho maturovali a potom prišiel miestny opravár, inak bežným povolaním šofér Maršrutky (maršrutka je niečo medzi taxíkom a autobusom) a opravil to hrubou silou. Takže teraz môžeme štartovať aj bez kľúča a volant sa točí jedna radosť.

V Tadžikistane sme naplánovali južnú trasu do mesta Khuleb, pretože o severnej sme počuli, že síce je kratšia, ale o to brutálnejšia. Chceli sme trochu pošetriť autá na indickú časť cesty. Leenže, plánovač trasy mieni a tadžická záplava mení, takže za mestom Khuleb nás pekne krásne otáčajú vojaci a posielajú nás na severnú trasu. Musíme sa 150 kilometrov vratiť a potom prejsť 400 kilometrov ťažkým terénom…no čistá radosť.

Prvý deň terénu sa nám podarilo dať 130 kilometrov za krásnych 8 hodín a autá dostávajú poriadne zabrať. Jazdíme na ostrých kameňoch nad stometrovými zrázmi, výhľady sú súper a vzhľadom na našu rýchlosť máme fakt dosť času si ich vychutnávať :D.

Inak taká ministory…v Tadžikistane sú asi každých 50 kilometrov policajné kontroly. Už sme si celkom zvykli, vždy je to tak na 20 minút, si zapíšu naše pasy a je to. Ale asi už vyzeráme fakt zúbožene, lebo na jednom takomto čekpointe nám policajti po zapísaní pasov regulérne darovali melón :D.

Na ceste do mesta Khalaykum nám v prudkom kopci zhaslo auto a pri pokuse naštartovať začali horieť káble. Ja teda nie som úplne že človek od BOZP, ale viem že keď horia káble, je asi niečo zle :D. Auto sme za výdatnej pomoci miestneho štamgasta hore kopcom roztlačili a potom šlo 5 hodín bez prestávky. Výstup po hroznom teréne do výšky 3200 bol druhoradý, hlavne nech to nezdochne.

Z mesta Khalajkum do Khorogu to je ďalších 240 kilometrov. Domáci vravia, že na našej vesmírnej mašine by sme to pri dobrom tempe a bez zastávok mohli dať aj za 9 hodín, tak točíme volantom ako Sebastian Loeb v najlepších rokoch. Výhľady sú nekonečne bohovské, auto sa nám celý deň nepokazilo a na večer sme to naozaj dotiahli. Khorog je známe centrum miestnych priekupníkov hašišu, Fuli dokonca na jednom policajnom čekpointe zisťuje, či majú materiál…ale nemali :D. Jediné čo v Khorogu mali, bolo nejaké šmakózne jedlo plné smotany. Už keď sme to jedli, vedeli sme, že táto búrka na seba nenechá dlho čakať. Preto nasledujúci deň piati zo šiestich členov výpravy vytrvalo drepovali kade tade počas cesty.

Po dosiahnutí ďalšieho výškového rekordu 4200 metrov sme za sústavného hnačkovania našli v meste Murghab servis, kde nám opravili štartér. Teda, ten servis sme moc nehľadali…proste miestni keď vydeli, že roztláčame, zorganizovali servis okolo nášho auta. Maník hneď zistil, že je odpojený kábel zo štartéra a s trinástkou kľúčom to mal za 20 minút hotové.

A na večer to prišlo, dosiahli sme absolútny výškový rekord v našej doterajšej kariére! Vrchol na Pamir Higway je vo výške 4600 metrov. Hore sa konala oslava, jediný smútok vznikol z toho, že som chcel na vrchol výjsť na plynový pohon, ale v Murgabe mali len benzín…a aj ten čapovali z bandasky.

Zajtra, teda v pondelok ráno, ideme na čínsku hranicu a bude to asi prvá zahraničná LADA výprava, ktorá sa pozrie do Číny. Hlavne preto, že samotný vstup pre dve autá stojí 3000 dolárov, čo je desaťnásobok hodnoty auta. Ževraj to tam je plné byrokracie a autá aspoň dva dni neuvidíme, tak sa asi budeme venovať masovému turizmu 🙂