03. Nekonečná kazašsko uzbecká rovina

Pri planovani trasy nastal niekde zlom! Fabo totiž hľadal taký prejazd Kazachstanom, kde je zlomov čo najmenej. Preto sme krásnych 2200 kilometrov cestovali takmer bez točenia volantom, pri optimálnej teplote 40 až 50 stupňov v tieni. Ešteže tie Lady stále plávajú po ceste ako Phelps v najlepších rokoch, takže korekcie volantom sú nutné aj na sto kilometrovej rovine. Inak, nie, to nie je vtip, jeden deň bolo fakt 50 v tieni.


S prostredím sa autá vyrovnávali po svojom. Šli sme desať minút mimo asfalt, pretože opravovali diaľnicu a cesta bola odklonená po hline. Po pár kilometroch sa na Štvorke zlomil stabilizátor zadnej nápravy (ak sa v autách nevyznáte – je to taká tyč medzi zadnými kolesami, bez ktorej sa moc nedá jazdiť). Ešteže nás čaká len cca 2000 kilometrov v teréne :D.

Poruchu najprv Bobor opravil špagátom certifikovaným na zváranie, aby sme mohli prejsť 350 kilometrov do najbližšieho servisu. Smažili sme si to po diaľnici stovkou so zadnou nápravou držiacou na špagáte (#YOLO). V meste Aralsk už mali naozajského zvárača, ten vedel variť ako Jamie Olivier.


Braňo ukázal svoju najlepšiu schopnosť – mať dobrý vzťah s policajtmi. Taktika je okamžite vystúpiť z auta, podať policajtovi ruku a ak je v kabíne niečo k dispozícii, ponúknuť mu jedlo alebo cigarety. Popritom na neho spustí plynulú ruštinu (Braňo nevie vôbec rusky) a policajt je namäkko.

Najväčším vzrúšom kazašskej pasáže bolo pokazené auto za Shimkentom. Sme chceli prejsť hranicu do Uzbekistanu, ale nepustili nás. Preto sa Päťka na truc pokazila, skrátka stratila schopnosť pokračovať plynule v jazde vpred, vzpínala sa ako kôň pred prvým pripúšťaním. Dve hodiny sme maturovali, ja som chcel meniť všetko od hlavy motora po vlastnú hlavu a Fabo to stále tipoval na elektrický problém. Nakoniec mal fakt pravdu, po odťahu do miestneho LADA servisu pod slameným prístreškom to miestny mechanik mal hotové za päť minút aj s odborným nastavením predzápalu od oka. Teda, ja som bol doteraz v tom, že predzápal je niečo, čo nasleduje tesne pred zápalom..napríklad tento zápal oka. Ale mechanik to mal nejako inak.

Do Uzbeku nás nakoniec pustili cez ďalší hraničný prechod, kde sa mi colník zakázal hrať s protidrogovým psom, ktorý sa volal Nick. Potom sa colník chytil Fuliho kamery a mne sa podarilo ho tak dobre okríknuť, že som tým ukončil celú kontrolu :D.

Uzbekistanom sme len ultrarýchlo preleteli. Večer po prechode hranicou sme si dali najlepší šašlik v živote v meste Chinoz, spojený s fakt príjemným pokecom s miestnym týpkom, ktorý všetko prepočítaval na vodku. My sme sa snažili tej vodky moc nepiť, lebo sme si ešte potrebovali nájsť lukratívne miesto na spanie. ..a možno sme jej mali aj viac ako sme mali mať, lebo sme spali na poľnej ceste, na ktorej v noci o tretej prechádzal traktor a skoro nás zajechal. Totiž, domáci tu pracujú najmä v noci, lebo keď je cez deň 50 stupňov, radšej pôjdete polievať pole o tretej ráno. Akurát nečakáte šiestich slovákov ležať v spacákov uprostred vašej poľnej cesty :D.

Druhý deň ráno sme opravili sedačku vodiča, na ktorej padajúca opierka simulovala katapult v aute Jamesa Boda, a prešli sme na Uzbecko – Tadžickú hranicu. O tom ako sme tam museli zaplatiť úplatok 50 dolárov, ako sme tam skupinovo balili priestorovo výraznú colníčku, aby nám nekontrolovala auto a ako sme v meste Chujoland opravovali uprostred ulice zamknutý volant, si povieme nabudúce. Snažím sa držať blogové tempo čo 4 dni, ale je pred nami Pamír a vstup do Číny, ďalšie dni budú záhul.