14. Ako Vasiľov do Thajska nepustili

Tento príbeh nie je pre cukrovkárov, cukrovinkárov, ani užívateľov nitroglycerínu…možno vás to naserie ako nás a na konci budete hrýzť klávesnicu od nervov. Tak bacha, my klávesnice nepreplácame!

Takže poporiadku, nech sú jasné súvislosti. Na vstup vlastným autom do Thajska je treba mať špeciálne povolenie. Vybavenie takéhoto povolenia trvá pár týždňov a stojí 1200 ojro na dve osobné motorové vozidlá. Ono sa to možno nezdá, ale my v rámci príprav nenechávame nič na náhodu. Takže komunikácia s thajskou agentúrou začala niekedy vo februári. Od začiatku to bolo nejaké podivné, level jej angličtiny nestačil na pohodlný rozhovor ani o počasí…riešiť povolenie na vjazd dvoch slovenských 30-ročných lád bola iná liga. Dešifrovať jej maily bolo horšie ako pochopiť prejav predsedu paramentu. No ale po pár dňoch som všetko pochopipl a postupne som jej poslal všetky dokundamenty, o ktoré mala záujem. Fotky našich pasov, dokladov od áut, áut samotných. Teta napísala, že dobre, to je všetko čo potrebuje.

Prešiel týždeň, dva, tri…nuž tak som tete napísal, či je všetko v jej profesionálnom živote v poriadku a ako to vyzerá s našimi povoleniami. Bol marec, času do odjazdu kopec, všetko v kľude. Teta odpísala, nech jej láskavo pošlem fotky pasov, dokladov od áut a fotky áut. Nuž dobre teta, nevadí, že som toto isté poslal pred mesiacom. Možno sme sa len nejako zle pochopili. Tak som tete ešte raz poslal presne ten istý mail, čo pred mesiacom, a bolo vybavené. Teta napísala, že dobre, to je všetko, čo potrebuje a sme v kľude.

Prešlo opäť pár týždňov. Nuž tak píšem tete: „Teta, je šetko v poriadku? Máte všetko čo vám treba? Máme už permity požiadané? Kedy môžeme vojsť do Thajska?“  ..teta sa spamätala a napísala, že potrebuje ešte potvrdenie o STK a EK. A že fotky pasov sú nejaké nekvalitné, že to mám znovu poslať. Začal som vyvíjať teóriu, že v istej fáze mesiaca má teta horšie oči a nevie presne rozoznať kvalitu dokumentov. Počkal som teda, kým nastal spln a poslal som to všetko ešte raz znovu.  Teta napísala, že má všetko a že ide podať žiadosť na Department of Land Transportation (DLT…tú skratku si pamätajte, ešte sa k nej dostaneme 😉 ).

Už bol júl, boli sme na ceste, ale tete som aj tak občas len tak napísal, lebo som z nej mal pocit, že nemá úplne plnohodnotný občiansky preukaz. Koncom júla napísala, že všetko je v totálnom poriadku a 21. augusta môžeme podľa plánu vojsť autami do Thajska. Tak si vravím, že som asi tej tete krivdil a možno je nakoniec aj celkom šikovná, len nevie dosť dobre anglicky a preto si fakt nerozumieme. Možno nás príde privítať na thajskú hranicu, tam si dáme uvítací drink a ešte nás aj na pivo vezme. Tak presne toto sa nestalo.

Tak si, cený čitateľ, predstav túto situáciu.  Je 18. Augusta, expedícia LADA Svetom sa nachádza v Mjanmare, pojedáme obed v reštauračnom zariadení. Autá parkujú vonku a už sa tešia, ako o tri dni vstúpia do Thajska, do predposlednej krajiny na našej ceste.

Pozerám mejly, či mi náhodou nepíšu z úradu práce, že som sa mal hlásiť pred mesiacom. A tu zrada, mail od Ms. Thip – od tety. V skratke tam bolo: „Sorry, ale to povolenie na vjazd ešte nemáte. 21. augusta sa nepokúšajte vstúpiť do Thajska, určite vás nepustia. Možno vás pustia 24. augusta, ale neviem to naisto.“ Slušný rozhovor pri stole skončil a naučili sme nášho mjanmarského sprievodcu dokonale vyslovovať všetky slovenské nadávky. Kurva už poznal, sprevádzal nejakých poliakov a vraj nič iné nevraveli :D.

Tak sme pokračovali Barmou a dávali sme dohromady záložné plány. Ak nás nepustia do Thajska, čo teda vyzerá dosť pravdepodobne, tak sme trochu v riti. Nechať autá na hranici je ten najhorší scenár…ani to nemôžeš predať, ani dať zošrotovať, ani poslať domov..nič. Navyše to je úplne proti nášmu plánu cesty. My to do toho Laosu musíme dať, aj keby to tam mal Bobor odniesť na chrbte (Bobor o tomto pláne nevedel).

Pri večeri v meste Bagan sme stretli Rosaria a motorkársku skupinu a vyšla najavo ešte horšia pravda. Motorkárom ten vstup do Thajska tiež vybavovala tá istá tetka. A všetkých nás odrbala, lebo 24. augusta nás aj tak nepustia. Motorkár Fabio špiónsky zistil, že to nebude skôr, ako 31. augusta. Naučili sme najpoužívanejšie poľské slovo aj motorkárov a vytvorili sme toto poučné opité video…ale je dlhé, pozrite si ho inokedy :D.

Ďalší priebeh nie je dôležitý, až po okamih, kým sme prišli na mjanmarsko-thajskú hranicu. Boli sme si takmer istí, že nás Thajci na druhej strane nepustia a preto sme sa začali trochu prebavovať vzájomným búraním do seba. Veď predsa tie autá nenecháme colníkom v takom cukríkovom stave!

Takže scéna: zastavujeme na mjanmarskej hranici. Ja idem prvý, normálne zastavím ako človek. Fabo ide druhý a ako človek o človeka zabrzdí auto o auto. Rana len taká jemná, žiadne veľké škody. Ale na tvárach okolostojacich colníkov sa dá pozorovať istá dávka nepochopenia :D. No nič. Mjanmarskí colníci nás vybavili extrémne rýchlo, pretože náš sprievodca Bargyi to všetko vybavoval za nás a bol fakt dobrý. Aspoň sme pošetrili silu na druhú stranu.

Thajská strana. Idem prvý, zastavujem ako normálne, ako človek. Fabo zastavuje za mnou, potom si to rozmyslí, zaradí jednotku a nakotlí to do mňa zozadu. Thajskí colníci hneď pochopili, že majú pred sebou skvelých vodičov a že asi bude zábava. Následne radím spiatočku a omylom naštartujem so zaradenou rýchlosťou. Sme hlavným bodom pozornosti na colnici a tým pádom nám asi aj postrážia auto. Ideme si pre pečiatku do pasu.

Inak, táto colnica je brutálne civilizovaná a od začiatku tušíme, že tu niečo odrbať bude problém. Na rozdiel od prechodu medzi Indiou a Barmou, ktorý by dokázal ilegálne prekročiť hranicu aj podpriemerne cvičený foxteriér bez jedného oka, tu je to iná liga. Colníci majú uniformy, dokonca všetci rovnaké, nikto od nás nechce na prvý pohľad úplatok a my máme obrovskú obavu, že ho od nás ani nikto nebude chcieť prijať. Lebo, tak, ako sme dobrí v nedávaní úplatkov…tak sme dobrí aj v ich dávaní :D.

S Fabom nás volá teta do búdky na odbavenie auta. Tvárime sa ako Steven Seagal pred tým, ako dá všetkých dole…odhodlanie, cieľavedomosť, totálne nasadenie, nedávame najavo strach. Teta colníčka od nás berie pasy, techničáky od auta a niečo vypisuje. A potom vraví: „no, všetko mám, ešte potrebujem vaše povolenie na vjazd do Thajska.“ Na tento okamih sme sa mega pripravovali…sme zvažovali rôzne herecké taktiky, pozerali Vlka z Wall street, nech vieme odrbávať…ale nakoniec sme sa to rozhodli hrať na totálnych debilov, ale úprimných :D. „No, ale my také povolenie nemáme“, povedal úprimný debil ja. Teta chvíľu premýšľa, či si robíme srandu, alebo sme fakt dokázali prejsť pol sveta bez rozumu…radšej ide ku kopírke prefotiť naše pasy a necháva nám čas na premyslenie.

No po desiatich minútach prefocovania sa ukazuje, že ani teta nie je zrovna držiteľkou čestného rozumového vyznamenania. Hráme to stále na úprimných hlupákov a pýtame sa tety, čo teraz bude. „No dajte mi to povolenie a môžete ísť.“….teta si zjavne myslela, že si z nej robíme srandu a vytiahneme dokrčené povolenie z trenírok. Odmieta sa s nami rozprávať o možnosti, že to povolenie naozaj nemáme.

Zo zúfalstva sme začali oslovovať všetkých colníkov naokolo a ujala sa nás vedúca stanice. Ťahá ajfón, dávam jej číslo na tetku z agentúry, čo nám mala vybaviť povolenia. Tetka jej oznamuje, že autá dostaneme možno 24. a možno 31. augusta, že nech si s nami nejako poradia. Vedúca colnice nám oznamuje, že naše autá si môžeme odparkovať na colnom parkovisku a že odtiaľ neodídu, kým nebudeme mať platné povolenia. V jej predstavách je to niekedy koncom augusta, v našich predstavách je to…nikdy.

Posiela nás za šušlavým colníkom a ten nám oznamuje, že musíme vyčkať frontu za 100 japoncami, aby nám mohla teta za okienkom prefotiť pasy. Japonci sú veľmi civilizovaný a trpezlivý národ, preto sú prekvapení, keď ich dvaja smradľaví európania predbehnú v rade k okienku. #sorryjako, nemali sme už trpezlivosť.

Po troch hodinách vybavovania teda smutne sadáme do áut a vydávame sa na posledných 100 metrov s Vasiľmi. V autách je ticho, niet čo dodať, toto je koniec. O chvíľu ich odparkujeme a už ich nikdy neuvidíme. Za posledné dva týždne sme už ani poruchy nemali, tie autá sú totálne nezničiteľné! A nejaký colník Miško, ktorý si ich príde ukradnúť, na nich určite ešte prežije tri generácie..

Prichádzame na colné parkovisko, zastavujem ako človek. Fabo zastavuje za mnou, tiež ako človek. Vedľa auta stojí colník, tvári sa ako úradný človek vysokej hodnoti. Namiesto jednotky dávam spiatočku a na plný kotol nacúvam do Faba. Dve svetlá z Vasiľa idú k zemi, rovnako ako sánka prizerajúceho sa colníka. Nechceme byť podozrivý a tak na colnom parkovisku simulujeme ohromnú hádku, Fabo s Bobrom mi dávajú čočku, že neviem šoférovať. Nakoniec som ich ukecal, nech nevolajú policajtov, že ani papiere na poisťovňu asi netreba :D.

Keď colník zatvoril ústa, odišiel na fajront a nechal nás dokonať dielo skazy. V rýchlom tempe sme začali autá očesávať až na plech, zhodili sme ŠPZ, vybúchali štítok s VIN číslom, vybrali komplet všetko použiteľné náradie, náhradné diely…no proste čokoľvek, čo sa ešte dalo použiť. Všetko sme to nahádzali na kopu a zavolali sme taxík. …no, keď prišla Toyota Corolla a vodič zbadal našu kopu vecí, spadla mu sánka až k pedálom a v momente to otočil.

Presunuli sme sa do mesta Mae Sot a začali sme riešiť krízu. V tejto súvislosti chceme poďakovať slovenskej ambasáde v Thajsko a najmä Milanovi Tarabovi, za veľkú pomoc a snahu dostať naše mašiny do Thajska. Nuž, keď sa nedá, tak sa nedá.

Česť Vasiľom! Dali viac ako 15 000 kilometrov a na konci boli v tak super stave, že by prešli ešte možno aj raz toľko. Napríklad silentblok na ľavom prednom kolese vyrobený z gumeného koberca pod nohami už držal 2000 kilometrov…tak si predstavte, koľko by držal originál :).

Nabudúce o tom, ako sme zháňali TUKTUK, alebo iné nevhodné motorové vozidlo…a že to v Laose fakt nie je sranda, sa dorozumieť. Lebo môžete aj do noci inzeráty čítať na internetoch, ale nakoniec treba vyraziť to zháňat do ulíc :).