12. Ako indická colníčka pečiatky vraždila

Posledná časť nášho turistického spravodaja končila niekde v indickej oblasti Sikkim, kde nás nikam nechceli pustiť a furt tam pršalo. My sme síce medzitým už prešli do Barmy, ale sledujeme správy po internetoch a máme z toho zmiešané pocity. Jednak eskaluje konflikt medzi Čínou a Indiou (preto sme nemohli ísť pohraničné oblasti) ale najmä, východná India a Nepál majú obrovské problémy so zosuvmi pôdy.

Naplno sme si to uvedomili vtedy, keď sme videli, že cesta na ktorej som mal pred 3 týždňami dopravnú nehodu (keď som to natankoval do kopy štrku) sa kompletne zosypala, aj s polovicou kopca, na ktorom tá cesta bola. Niekoľko desiatok obetí pod závalom, oblasť je odrezaná od sveta. Takže…dobre si premyslite cestovanie autom v monzúnovej oblasti v období dažďov. My sme nepremysleli, ale mali sme pekelné štastie.

No, a teraz už na aktuálnu nôtu, čo sa udialo v posledných dňoch. Východná India bola totálne blatné peklo. Sme vedeli, že cesta nebude moc dobrá a že tých posledných 500 kilometrov nám môže trvať pár dní. Ale to čo sme tam jazdili, boli bezkonkurenčne najhoršie cesty, aké sme kedy na Vasiľoch šli (a to som jazdil aj po Bratislave!). Kľukatá úzka cesta kopcami, nonstop zákruta a každú chvíľu sa striedal asfalt, hlina a totálne bahno. Keď už mal vodič nachvíľu radosť, že vidí asfalt, za ďalšou zákrutou stála kolóna Jingle truckov, lebo tam bol čerstvý bahenný zosuv pôdy a čakalo sa na bager. Preto je hinduizmus také pokojné náboženstvo…lebo keby nemali takú vieru a po tejto ceste jazdili každý deň, by ich mrdlo :D.

Najväčším zážitkom bolo spanie v jednom malom mestečku. Bolo to na polceste medzi mestom Silchar a Impal, medzi jednou a druhou blatnou cestou, na kúsku asfaltu. Ja som zrovna spal na zadnej sedačke, keď sme pristáli v tomto meste a chalani ma zobudili, že sme v cieli. Pozerám z okna, stojíme v kolóne Jingle truckov, všade naokolo tma, zopár plechových búd a okolo nich poloopití ľudia s pohybom v režime ZOMBIE. Hmmm…no OK, tak ja idem zohnať nejaké ubytko :D.

Základom takéhoto hľadania je nájsť si niekoho, kto vám aspoň trochu chce pomôcť. Mne sa to podarilo už v druhom Hoteli. Len pre vysvetlenie, Hotel je vo východnej indii reštaurácia, nečakajte žiadne ubytovacie služby. Ak sa chcete vyspať, musíte sa pýtať na Lodge (a do anglického slova vniesť dostatok indického prízvuku danej oblasti, čo je večný problém). Nuž, tak som si našiel môjho Miška a ten ma zaviedol niekde do nejakého kopca, kde stála plechová búda a tam najviac epické ubytovanie na svete. Drevené postele s dekami (okej, vši asi boli, čo už), dedko tam robil oheň priamo na zemi, z ktorého sálalo teplo a dym do celého domu a do stredu izby dal jednu sviečku, centrálne osvetlenie. Fakt, najlepšie ubytko, aké sme kedy mali. Škoda, že som musel spať v aute 😀 (tie vybité okná sú naprd).

To obdobie dažďov má viacero nevýhod. Ďalšia je napríklad mobil a internet. Sme chceli písať domov, posielať frajerské fotky na instagram a tak…ale internetov nieto. Prvý miestny nás usmernil, že je nejaká porucha a internet už nejde tri dni…možno pôjde zajtra, ale skôr asi nie, lebo je zlé počasie. Zdesenie posádky závislej na internetoch dosiahlo úroveň DEFCON 3. Ale hlavne sme potrebovali mail na komunikáciu s agentúrou v Mjanmare a v Thajsku, aby sme dostali permity na auto. Mali sme nejaké trable s potvrdzovaním presného dátumu na Thajsko a popletenej tetke sme museli piatykrát potvrdzovať, kedy prídeme. Predzvesť konca :).

No a keď sme sa po troch dňoch trápenia sa v horách a blatách a daždoch dostali do Impalu…tak sme tam boli :D. Ale fakt, mali sme mega chuť oslavovať, ja som takú radosť z nejakej prejdenej cesty ešte za tie roky nemal. Skrátka sme si povedali, že to musíme prejsť za tri dni, aby sme stihli vojsť do Barmy. Šoférovali sme do noci, jeden človek si dal za deň kľudne 14 hodín za volantom, nadávali sme ako dlaždiči (aj sebe navzájom, lebo nervy) a aj keď sme to už po tých 45 dňoch mali dosť, dali sme do toho všetko. Fakt to bolo super.

No a výstup z Indie, na hranici, tak to je možno na samostatnú knihu. Ale takú tenkú :D. No proste, nejako sa stalo, že v ten deň bol v Indii štátny sviatok, nejaký deň nezávislosti. A prvý Miško na hraniciach Fabovi a mne (sme boli delegáti našej skupiny) hovorí, že hranica je ASI zavretá a že nás ASI nepustia. Čiže on nám nemôže dať pečiatku do pasu a budeme musieť čakať do zajtra. Strih o 20 minút, Miško nám vráža do pasu výstupné pečiatky z Indie. Tento príbeh si nechávam do knihy alebo na nejaký vlastný blog, lebo naše odrby na hraniciach si to zaslúžia :D. Za odmenu Miško dostáva formuláre, do ktorých som každému z nás vypísal fejkovú adresu bydliska :D. To je taká moja obľúbená zábava na hraniciach, oni si tie papiere nikdy nepozrú, takže údaje ako číslo pasu, bydlisko, dátum narodenia..to všetko sypem z hlavy (vymýšľam) a potom to za všetkých aj podpíšem :D. Sú to také malé radosti, ale po mesiaci a pol v žiguli sa zasmeteje aj na bydlisku Koláčikovo nad Svrabom. That bad it is.

Vrcholom Indie bola teta, ktorá nám mala dať pečiatku do Carnetu. Hrozne pomaly to vypisovala, tak sme tam sedeli a rozprávali sa o nejakých nepodstatných veciach typu: „zase mi vypadol ten silentblok predného kolesa…ale dnes sa mi to nechce opravovať“, keď tá teta zobrala tú úradnú pečiatku a šla razítkovať. Bola to klasická mechanická pečiatka, že ju stlačíte zhora a ono sa to tým mechanizmom dole otlačí…jednoduché ako predseda vlády. No a tá teta…zobrala tú pečiatku opačne a s plne vážnou tvárou si narazila indickú pečiatku na vnútornú stranu dlane. Čo by ešte bolo v pohode, každý robí chybu. Pozrela sa na papier, pečiatka nikde. Pozrela na dlaň, pečiatka na dlani. Zamyslela sa, priložila pečiatku a s tvárou pokrového hráča na riveri si tú dlaň opečiatkovala ešte raz.

Asi si pamätáte zo základnej školy…keď sa vám strašne chce smiať, ale fakt sa to teraz nedá. Sedíme s Fabom meter od tety a obaja sa plne sústredíme, aby sme sa na seba nepozreli, lebo sa už nikdy neprestaneme smiať. Ustáli sme to, zachovali sme vážne tváre. Potom teta dokončila prvý Carnet a keď robila druhý, opečiatkovala si tú ruku tretíkrát. Vtedy som musel opustiť tú miestnosť :D.
Nabudúce o Barme a o tom, ako sme si na hraničnom prechode balili so zástupcom ministerstva turizmu cigarety a akí sú ľudia v Barme super. A tiež o tom, prečo sa naša expedícia zmení z LADA Svetom na Tuk Tuk Thajskom. Pretože autá nám nepustia do Thajska a musíme ich nechať v bezcolnej zóne. Aktuality sú na fejsbúku, ďalšie blogy môžu chvíľu trvať, ak budem kerúvať tuktuk :D.

PS: pre slabé internty dávame viac fotiek na FB a do blogu len pár…tak pre forky si pozrite fejsbúk 🙂