10. Nepál, krajina totálnej pohody

Nuž, toto bude trochu iný, blog, na aký ste zvyknutí. Obvykle je to o tom, kde sa nám čo pokazilo, ako sme zvárali žiguľu, alebo ako už fakt smrdíme. Ale týždňový prejazd Nepálom si zaslúži aj niečo iné…normálne, že regulerny opis, lebo táto krajina je fakt super a každý by to mal otestovať na vlastnej koži. Máme štastie, že vďaka autu sa dostávame na miesta, kam bežný turista nezájde ani omylom. Dedinky, kde nie sú źiadne joga centrá, turistické atrakcie, skrotené antilopy (to asi v Nepále ani nemajú), modlitebne a neviemčoešte.

No ale poporiadku. Už na hraniciach je jasné, že toto je iná liga. Usmiati colníci a colníčky, ani sa nepozreli na auto, len nás pekne pozdravili a vypísali nám Carnet (to je také povolenie na vjazd autom, čo potrebujeme aby nám vypísali). Dokonca nám dovolil aj spraviť revíziu vstupu zahraničných áut v ich zošite. Za 6 rokov tam prišlo cca 400 zahraničných áut, z toho dve z Čiech, nič zo Slovenska. Sme tam zanechali stopu :).

Inak, nikde žiadna uniforma, colníci v nohaviciach a košeli. Sme tam pri nich vyzerali ako z koša vytiahnutí. Jediné obmedzenie – kravy prechádzajúce z Indie boli odoslané späť do krajiny pôvodu. Síce je medzi Indiou a Nepálom bezvízový styk, ale asi nemali kravský pas.

Už v prvom pohraničnom meste (sorry, názvy sú moja slabá stránka) sme objavili výhody Nepálu. Totálne lacné a skvelé jedlo, lacné a rýchle internety (kde sú tie časy, keď človek prežil týždeň bez fejsbúku :D) a fakt pekné ženy. Sranda, že hneď za hranicou nastal taký rozdiel…pár kilometrov a ženský priemer sa zvýšil zo 4.5 na 7 …sila!

Na obed a večeru si to človek dokáže zadovážit Dal Bat (..tak sa to vyslovuje, si to zagúglite :D), čo je ryža s miestnym chlebom a nejaké omajdy k tomu. Je to rovnaký princíp ako v Indii, lenže tu na nepálskom vidieku dáte za parádny obed vo vychytenom (rozumej pouličnom) hostinci asi 3 doláre! Perfekt.

Len jeden faktor nepálskej gastronómie bol našou grobianskou osádkou hodnotený záporne. Majú tu brutálne drahý alkohol…a dokonca aj pivo! Pollitrovka stokárskeho piva za dve eurá je štandard, fľaša whisky za 7 tiež. Možno vám to príde ako normálna cena, ale my sme zvyknutí na indickú whisky značky 8PM, ktorá bola za 3 eurá za fľašu. Podľa toho sa človek cítil druhý deň ráno :D. Čiže, na veľké opíjanie to v Nepále nebude, ale ostatné faktory prevažujú.

A ešte jedna vec, ktorú si dosť užívame. Nepálski policajti sú totálne nezvyknutí na zahraničných turistov na autách. Na hranici sme si mali (asi) kúpiť nejakú povolenku na auto alebo čo, ale nám sa nechcelo do tej búdky vracať a tak sme šli ďalej. Pýtali to od nás na každom policajnom čekpointe, asi každých 50 km a my sme si vyvinuli hru, kto sa dokáže vyhovoriť menej slovami.

Najlepšie výkony vyzerali asi takto:
Fabo: nevystúpil z auta a povedal policajtovi „slovakia“. Policajt mávol rukou a mohli sme ísť.
Junior: policajt sa ma pýta: !truck or bus?“ takým nepálskym prízvukom (inak, neviem načo sa to pýtal, šak videl že nie sme autobus :D) a ja na to: „english?“ ..policajt to vzdal 😀
Bobor: nezastavil, len zamával policajtovi, policajt mával že máme zastaviť, ale skoro to vyzeralo, že máva nech ideme ďalej. Čiže Bobor šiel ďalej.
Fuli: akurát sme sa niečo v aute hádali o nesmrteľnosti chrústa a Fuli nechtiac ukázal policajtovi fakera. Policajt zamával a šli sme
Tomáš: šiel sa spýtať policajnej kontroly, kde by sme sa mohli lacno a dobre najesť. Policajt poradil a šli sme.

Po dvoch skvelých outdoorových kempovaniach sme sa začali smerovať na väčšie mestá. rozhodovali sme sa, či strávime jediný deň voľna za celé dva mesiace výpravy v Pokhare alebo v Kathmandu. Nakoniec sme sa spojili s Rosariom, našim talianskym motorkárskym kamarátom a keď povedal, že on sa chystá do Kathmandu, nebolo viac nad čím špekulovať. Smer Kathmandu.

Hlavné mesto prekvapilo najmä tým, že majú najzrozdrbanejšiu cestu na celej planéte. Fakt, šli sme Guineou, Libériou, Mongolskom, Kazaškými tankodromami. Ale tých 5 kilometrov tankodromu s polmetrovými jamami, ktoré sme šli skoro hodinu…to bola fakt hrôza. Prášilo sa tam tak, že to vyzeralo ako hmla…ale bol to fakt prach. Tu by ste pri ceste nechceli bývať.

Kathmandu ako také bolo fajn. Teda, hlavne bolo super, že sme aspoň jeden deň nesedeli v zasmradenom a prepotenom aute a mohli sme si pospať na posteli. Ono sa to nezdá, ale ísť 35 dní v kuse dá zabrať…mali sme z čoho oddychovať. Preto sme si v rámci oddychu prvého večera naordinovali spoznávanie lokálnej kultúry a poslední odvážlivci sa dokotúľali na hotel asi o 7 ráno. V modernom svete sa to asi volá aktívny oddych, alebo tak. Inak, v rámci oddychu sme na našich telesných schránkach aj vykonávali hygienu. Zrazu sa stratilo dosť z nášho opálenia :D. Ale šoférska ruka mi aj tak ostala.

Na trhoch v Kathmandu, ale aj v celom Nepále, si môźete dosýta vychutnať čaro zjednávania. Klasicky začínajú na dvoj až trojnásobku ceny a záleži od trpezlivosti nakupujúceho, kam sa z výslednou cenou dostane. Druhý deň na obed som už zjednával aj cenníkové ceny vo fotoslužbe, kde sme si boli robiť pasové fotky na nejaké indické povolenia. Začali sme na 2000 rupiách (cca 20 dolárov) a po minúte a jednom mojom predstieranom odchode z nezáujmu o pridrahé služby sme boli na 1000 rupiách. Za 5 ľudí po 8 pasových fotiek, slušná cena.

No a druhý večer sme si dali stretko s Rosariom a aj s jeho kamošmi, s ktorými sa stretol po ceste a dali sme si regulérnu oslavu jeho narodenín. Ani neviem, kto mal väčšiu radosť zo stretnutia, ale jedno viem…že poslední odvážlivci dorazili na hotel po 4 ráno. Takže oslava dopadla dobre, Rosario má úspešne 55 rokov a môže pokračovať v brázdení sveta na svojej BMW 1200 GS. Teraz smeruje do nejakej malej nepálskej dedinky, na ktorú sa mu cez projekt na obnovu dediny po zemetrasení podarilo zozbierať nejakých bajočko 120 tisíc ojro. No vravím, maník.

My sme si to nasmerovali rovno smer indická hranica. Sme vedeli, že to bude cez kopce, kľukaté serpentíny a tak. Čiže 470 kilometrov je na našich mašinách robota na dva dni. Ale jedno sme nevedeli…že príde najväčší monzún, aký sme kedy videli :D. Normálne sme si rozložili kempový flek niekde v lese, ďalej od ryžového poľa, aby nás v noci nezožrali komáre. Uavení ako psi, ani sa nám nechcelo naťahovať nad stany celtu, lebo Tomáš, vo voľnom čase Ilkov bratranec, predniesol pamätnú vetu „ako môže pršať, veď zem je suchá“ :D. Ale postavili sme a pršať začalo.

Namiesto bežného dažda európskeho typu to ale bola fujavica, ako na Tichom oceáne, keď sa dofetovaný DiCaprio prevrátil s loďou a potom mu aj lietadlo padlo :D. Proste, si tak ležíme pod tými moskytiérami, celta sa od vetra roztrhla a zrazu na nás niekto pustil záhradnú hadicu vody zo sttropu :D. Ten záber, ako pri blikajúcej čelovke v totálnej hrmenici naťahujeme komplet mokrí nad stany celtu a zachraňujeme všetko, ćo by nemalo zmoknúť (lebo na jednom aute chýba okno), bude asi jeden z tých lepších v našom filme :D. Ešteže Fuli ako správny kameraman s kamerou aj spáva.

Prechod hranicou medzi Nepálom a Indiou – pokračujeme v súťaži o najjednoduchšie prechádzanie hranice. Na Nepálskej strane sa mi nechcelo vystupovať z auta, tak Fabo povedal, že neprídem na pasovú kontrolu, lebo je mi zle. Colník sa spýtal, či nepotrebujem pomoc a dal pečiatku do pasu. Na Indickej strane dokonca Fabovi povedali, že vypisovanie Carnetu môže trvať aj 15 minút a že či si neprosí kávu alebo čaj počas čakania. Čiže kamoši, tu je to naozaj mega pohoda, skúste to niekedy., ak by ste potrebovali z dlhej chvíle pofejsbúčiť. (sledujte to ladné zakrivenie chrbtice podľa sedačky v žiguli…si to vyberá svoju daň :D).

Ďalšie ciele cesty? Východná India, oblasť Sikkim. Nachádza sa tu jedno jazero (asi Tsahula …ale tie názvy…a keď to píšem, nemám internet), ku ktorému ide cesta a je vo výške skoro 5700 m.n.m., takže by sme stanovili nový výškový rekord. Drobná nevýhoda je, že je to v nejakej špecialnej vojenskej zóne na pohraničí s Tibetom a na vstup potrebujeme armádne povolenia. Turistov tam vraj dosť neradi púštajú, ale my už vieme s tunajšími zložkami celkom dobre vyjednávať, veríme si.

A potom pôjdeme do indického mesta Cherapungi, alebo tak nejak. Za rok tam priemerne padne 11 777 milimetrov zrážok. Na Slovensku je to vraj okolo 600. Asi preto je Cherapungi najdaždivejšie miesto na svete a Slovensko nie je :D. Nasledovať bude prejazd do Barmy, tamojšiu cestu pred 3 týždňami strhol dážď ale podľa posledných správ je teraz otvorená a najbližší týžden nehlásia ani zemetrasenie. Z toho vidieť, že tu keď sa ľudia niekam chystajú autom, nestaćí zapnúť GPS a fičať…si treba pozrieť aj predpoveď monzúnov, zemetrasení a aj to, kde je momentálne strhnutá cesta. Do Barmy sa dá dostať len jednou jedinou, je to asi 500 kilometrov popri kopcoch, samé skalné zrázy a časté zosuvy. Tak držte palce, nech ju máme prejazdnú 🙂

Dodatok: ako som dopisoval tento blog o dobrom jedle…dnes sme sa boli po ceste niekde najesť a po dlhom čase sme mali mäso, lebo tu je všetko skoro vegánske. Traja z piatich členov posádky dostali kŕče a premávka na záchod je ako na D1 :D. Dnes sme v rámci šetrenia vlastných tiel zakotvili na hotei…izba pre dvoch, aby sme ušetrili :D.