08. India, sen každého vodiča Lady

Indické trasoplánovanie bolo od začiatku poznačené bezpečnostnou situáciou v meste Srinagar a priľahlej zóne. Totiž, my sme dosť utrhnutá partia, že ideme na starých žiguliach kamkoľvek a keď treba, tak to auto cestou aj zlomíme a znovu zvaríme do jedného kusu. Lenže keď sa niekde strieľa alebo tam ide o život podobnými spôsobmi, neváhame sa takejto oblasti vyhnúť. No a v Srinagare sa pár dní pred našim plánovaným vstupom začali diať veci. Najprv nejaké atentáty v meste, potom úplný zákaz vychádzania a nakoniec prepadnutie autobusu nie v meste, ale priamo na diaľnici. 26 mŕtvych je číslo, ktoré nás definitívne presvedčilo, že Srinagar sa nestane jedným z miest našej trasy.

Aby sme dosiahli Khadrung pass, najvyššie (ževraj) položenú bežnú cestu pre osobáky vo výške 5600 m.n.m., máme v pláne dve záložné trasy. Prvá vedie cez mesto Manali a cez Rohtang pass, celkom dosť zle prejazdnú cestu, ale aspoň je to blízko :D. Druhá ide cez mesto Shimla…a je to obchádzka ako sviňa. Pred odbočkou Manali sa snažíme cez internety kúpiť permit na Rohtang pass, ale hopla. Vstup do tejto oblasti nie je možný pre autá staršie 10 rokov. Na cestu púšťajú len 600 áut denne a pre zahraničiaka je to bez permitu kúpeného vopred problém. No na 30 ročnom aute si moc neveríme, že to s nejakým Miškom vyhádame za lacno :D.Takže pôjdeme alternatívu C, prejazd cez mesto Shimla.

Inak, na vstupe do Indie si na hraniciach jeden Miško myslel, že prišli naivní turisti a zarobí na nás. Obšmietal sa okolo, pomáhal vedúcemu colnice vypísať náš Carnet (to je taký doklad na auto) a keď už bol ten Carnet vypísaný, dal si ho pod pazuchu a zahlásil, že nám ho vráti ak si u neho rozmeníme za 100 dolárov indické rupie. Chudák Miško. O minútu už nemal Carnet pod pazuchou, ale zato dostal aspoň poriadne nakričané do hlavy :D.

My sme už mali vlastné problémy. Obchádzkou cez Shimlu je to do mesta Leh asi 1200 kilometrov a Braňo potrebuje z tohto mesta v nedeľu odletieť, lebo sa musí v utorok vrátiť do roboty. Máme na to 6 dní a už vieme, že budeme mať čo robiť. Braňo sa ukazuje ako realista a už za hranicami zvažuje, že by šiel na letisko autobusom…nejako sa mu nechce veriť, že to s tými mašinami dokážeme dať. Večný optimisti výpravy Braňa ukecali, že to isto iste stihneme. Braňo mal pravdu.

Prvé tri dni sa nám darilo držať slušný rýchlostný priemer, no po prejazde cez mesto Shimla prišli horské etapy. Točíme sa okolo kopcov, samá serpentína, občas dobrá jama, štýl brzda-plyn je našim novým životom. Prvý deň horskej etapy sme za 12 hodín krútenia volantom dokázali prejsť zdatných 240 kilometrov. Braňo opäť otvára tému autobus, my ho opäť presviedčame, že to dáme. Že zajtra zajazdíme 400 kilometrov ako nič.

Ale aby to nebolo len o jazdení…India je perfektná. Tie scenérie a výhľady fakt stoja za to. Zelená kopcovitá krajina, super klíma a teplota, občas trochu zaprší a občas je teplo, skrátka super. Jedlo v pouličných vývarovniach je super, čapáti (také placky) s ryžou a všelijakým omáčkami a chilli papričkami, nevieme sa toho dožrať. Navyše kráľovský obed stojí okolo dolára.

Keď vo štvrtok na obed po štyroch hodinách jazdy prichádzame do mesta Recun a náš denný nájazd je 100 kilometrov, Braňo prestáva našim rečiam veriť. Navyše prichádzame k pohraničnej zóne s Tibetom a nemáme nejakú povolenku na vstup alebo čo, tak sa musíme 15 kilometrov (hodinu) vrátiť si to vybaviť. Keď vidíme to tempo, musíme zvažovať nielen Braňa, ale aj naše načasovanie. Do Lehu a na najvyššie miesto na trase by nám to na týchto cestách trvalo asi 10 dní a tým pádom by sme nestihli prísť až do Laosu a museli by sme našu výpravu ukončiť už v Indii…lebo 10 dní navyše nemáme. Točíme, vrátime sa na inú trasu a vzdáme sa vrcholu…chceme to dotiahnuť až do cieľa.

Po rozhodnutí o prispôsobení tempa stavu ciest nastala asi až príliš veľká úľava alebo čo. Alebo sa tých 27 dní vkuse v aute už podpisuje na koncentrácii. No skrátka som proti slnku v plnej rýchlosti, čo je na Vasiľoch momentálne asi 60, nevidel na kraji cesty kopu štrku a vpálil som to do nej. Vytrhlo mi to volant z ruky a v momente sme nabrali smer dole zo strmého zrázu, navyše na tom kuse cesty chýbala krajnica. Mozog sa prepol do zvláštneho režimu „teraz tu ide trom ľudom o život“ a zrazu sa mi volant v ruke točil rýchlejšie ako Fittipaldimu v najlepších rokoch. So štastím sme minuli koly zatlčené vedľa cesty, obrovský kameň za krajnicou a auto sa vrátilo na cestu v štýlových hodinách do protismeru. Pekelné štastie, že nič nešlo v protismere a že sme sa neprevrátili, lebo auto sa hodnú chvíľu šúchalo bokom po dvoch kolesách. Braňo stihol ešte počas manévrov pohotovo reagovať trefným vulgarizmom a už sa zapieral rukami, že ideme fakt na strechu. Fuli len chytil kameru a čakal, čo bude…je to človek s ľadovým pokojom.

Auto ostalo pojazdné, celá cena za túto nehodu bola jedno zadné koleso aj s pneumatikou, dvaja jemne šoknutí spolujazdci a jeden vodič…ktorý bol rád, že nikomu nič nespravil.

Piatok sa niesol v uvoľnenej atmosfére. Jednak sme sa vracali po ceste, ktorú poznáme a vedeli sme, že sa nie je kam ponáhľať, čiže máme čas servisovať autá…mali sme technické ráno. Takisto bol deň, kedy si Braňo už fakt chytí autobus smer Dílí, aby aspoň tento let stihol. No a v neposlednom rade sme mali zo včera jemný bolehlav, lebo sme indickou whisky (3 eurá za fľašu) zapíjali nové narodeniny.

V tejto nálade sme si pohodovým tempom prešli 80 kilometrov…kým nám na Vasiľovi 4 neodpadlo koleso :D. Prišlo to len tak, bez varovania a na rovnej ceste. Zlomené spodné rameno kolesa. Braňo definitívne stratil trpezlivosť, zobral batoh na chrbát a stopol si prvý autobus, zatiaľ čo my sme zháňali šikovného zvárača.

V blízkej dedine mali len zvárača, lebo šikovný zvárač mal akurát dovolenku. Ale poradili nám, že 50 kilometrov hin vo vedľajšej obci je taký podobný šikovný zvárač a že za úplatu nás tam miestny Miško-taxikár odvezie. Nuž čo, aspoň sme sa prevezli v ozajskom aute s volantom napravo. Zvárač bol fakt šikovný a rameno opravil…práve teraz prebieha montáž späť na auto a ak to dobre dopadne, zajtra sme späť v hre. Čo sme aj celkom radi, pretože náš šofér, ktorý nás na svojom aute viezol do toho servisu, stihol počas dvoch hodín jazdy skonzumovať polovicu hašišovej kocky 😀