07. Pakistan, posledný stan na trase

Spod Rakaposhi naberáme brutálne tempo, pretože v severnej časti Pakistanu sa čínsky roboši činili a vystavali tam na kompletku novú cestu! Dokázali by sme dať aj priemerku osemdesiat, lenže každú štvrťhodinu zastavujeme, čumíme na výhľady a navzájom si utierame sliny spod brady. Obrovské kopce, vodopáďe, skaly a iné fotogenické úkazy…paráda!

Cez deň si dávame prechádzku po Husseiny bridge jednom z najdlhších lanových mostov na svete. Že 200 metrov len tak ponad vodu. Drží to nejaké oceľové lano a prechádzate sa po drevených štekľoch, ktoré vyzerajú, že po ďaľšom kroku to už vzdajú. Keď šiel Bobor, tak aj domáci mali strach, že to prdne :D. Na fotke nie je Bobor…ak by ste nevedeli :}.

Plánujeme večeru s výhľadom na Nanga Parbat, alebo ako sa v posádke uchytilo: Gandža Pařba. Do Rupalského údolia to je bajočko 70 kilometrov, z toho 30 po veľmi zlej ceste. Lenže keď sme prešli tých prvých 40, strážnik na závore nám trochu opravil navigácie. Že už len 90 kilometrov po fakt zlej ceste a sme tam :D. No, keďže to znamená tak päť hodín cesty a nemali sme šancu to dať do zotmenia…a s poruchou ani do úsvitu, museli sme sa otočiť. Niekedy to vyjde, niekedy nie. Ale aspoň sme si cestou späť nad tými zrázmi s Fabom dobre zazávodili.

Spali sme v nejakom guesthouse, kde nám vedúci povedal, že môžme spať v miestnosti pre personál zadarmo. Následne vysťahoval komplet personál a my sme si mohli ustlať na zemi. Jediná nevýhoda: hneď vedľa tejto miestnosti si to naplno frčal naftový generátor na výrobu elektriny. Naštastie nešiel celú noc, o piatej ráno ho vypli a hukot spolu s vôňou nafty ustali. Škoda, že už sme boli hore.

Aha..a ráno si týpek spomenul, že to nebolo zadarmo, ale za 35 dolárov :D. Polhodinu sme ho zjednávali na 20.

Cesta pakistanským Babusar pass bola špeciálna. Spolu s Rosariom, našim obľúbeným talianskym motorkárom, sme utvorili stráženú kolónu. Eskortovať nás mal policajt v aute, ale od smradu sa radšej rozhodol, že zoberú džíp. Naštastie nám stihol ukradnúť balík Ibalginu, vraj na bolesť hlavy. No…keď už moslimovia nemôžu piť, nech sa aspoň z Ibalginu došľahajú.

Policajný dźíp to s nami vydržal pár kilometrov, pretože Babusar pass znamená stúpanie z 1100  metrov do 4600. My sme to prvýkrát dali do 2000, kde nám zase rad odišiel rozdeľovač a potom do 3500, kde som na Vasiľovi 5 zavaril motor. V pamäti ostane moment, kedy Fabo otvoril plne natlakovaný chladič a gejzír vriacej vody šľahal do výšky 5 metrov nad auto :D.

Jazdenie pakistanskými serpentínami na ľavej strane cesty s autom s volantom na ľavej strane je…no je to celkom sranda. Skoro sme sa raz vykotili zo zrázu a potom pre istotou posádka Vasiľa 4 nabúrala do Vasiľa 5, aby sme sa nenudili. Ale sme si v Pakistane nekúpili poistenie na auto, tak sme to neriešili…lebo ruský plech vydrží všetko…len tie trenky posádky Vasiľa 5 ostanú navždy znehodnotené.

Museli sme sa rozlúčiť aj s Rosariom, pretože naše cestovné tempo bolo totálne nezlúčiteľné s výkonom a možnosťami jeho motorky. Predbiehať kamión hore kopcom je na Vasiľoch udalosť spojená s poctivým plánovaním a odoslaním aspoň jednej okolkovanej žiadosti o akceleráciu na ministerstvo žigulí.

My sme mali v pláne prísť niekam pred Lahore, ale s vypätím posledných síl sme to nútene zakempili o 300 kilometrov skôr, tesne za Islamabádom na diaľničnom odpočívadle. Áno milí diváci, dobre počujete…v Pakistane je diaľnica a fakt že kvalitná! Na odpočívadle mali super trávnik a ešte lepšie záchody. Na tunajších záchodoch je totiž sprcha na umývanie zadku, ktorá cestovateľom v prípade potreby slúži ako regulérna sprcha! 😀

Lahore sme teda dosiahli až ďalší deň okolo obeda….a možno to bolo aj dobre, pretože niekedy ráno sa tam udial teroristický útok. Škoda, pretože my sme mali v Pakistane len fakt dobré skúsenosti a stretávali sme sa s milými ľudmi. V Lahore nás naštastie trápilo len brutálne teplo, hrozná premávka a obrovská vlhkosť. V žiguli musíme v takých chvíľach poctivo kúriť do kabíny a mikroklíma dosahuje miestami okolo 65 stupňov, pri nohách aj viac. Ak chcete chudnúť, netreba nejesť ani cvičíť…stačí kerovať žiguľu v Lahore :D.

Po poslaní pohľadníc z hlavnej pošty sme to štrádovali smer hranica do Indie…ktorá už bola zavretá. Tak sme to zakempili v miestnom guest house, ktorý mal byť zadarmo, ale bol za 15 dolárov. Aspoň tam nebol generátor.